Lov zveri - „poľovníctvo“ je súčasťou života človeka oddávna. Tvoril významnú časť obživy, ale aj zdroj surovín - koží a kožušín. Lov bol aj priestorom pre návyky v používaní zbraní, pestovaní odvahy a riešenia kritických situácií. Jeho možnosti tvorili vždy prírodné podmienky a predovšetkým výskyt zveri.
V strednej Európe v celej svojej histórii sa vývoj poľovníctva uberal v rámci troch podstatných prvkov. Základ tvoria prírodné podmienky, druhým prvkom sú majetkové pomery a vzťahy a tretím je vývoj zbraní (a vojenstva). Súčasťou druhého prvku rozvoja poľovníctva boli oddávna právnenormy a opatrenia, ktoré svojim spôsobom z nich vyplývajú. Vzhľadom na vecnú náplň sekcie chladných zbraní, budem sa venovať vývoju poľovníctva so zreteľom na vývoj „čepeľových chladných zbraní s rukoväťou“.
Do čias raného feudalizmu bol lov záležitosťou rodových skupín a revíri boli „zem nikoho“. Karol Veľký v 9. storočí stanovil, že všetka „zem nikoho“ je kráľovský majetok a „pôdou“ odmeňoval svojich verných, predovšetkým bojovníkov, ale aj cirkev - kláštory. U nás sa tak stalo v časoch budovania Uhorského kráľovstva v 12.-13. storočí. Prvým odmeneným kláštorom, ktorý získal lesy bol Sv. Baňadyk a obrovským revírom sa stal „Zvolenský kráľovský revír“.
Je len prirodzené, že kráľ a vládnuca elita, vlastníci revírov si vymedzovali aj „právo poľovať“. Tak sa formovali aj zákony. V podstate, kto bol majiteľom pôdy, lesov, mal revír mal aj právo poľovať s rôznymi obmedzeniami a trestami pre iných, nemajetných. Prirodzene, že svoje práva si majetná časť obyvateľstva aj patrične strážila. Postupom všetkých spoločenských formácií od raného feudalizmu až do kapitalizmus (s výnimkou socializmu), tento princíp platí. Majetok je oddávna úzko prepojený aj s „mocou“ a „moc“ má na obhájenie záujmov majetných a „mocných“ aj správny aparát a jeho súčasťou sú ozbrojené zložky štátu.
Už vo feudalizme si elita spoločnosti budovala ozbrojené skupiny, aj s ich aktívnou účasťou na bojových akciách. Pre elitu - bojovníkov sa stal lov priestorom na získanie obratnosti v používaní zbraní, v jazde na koni, prejavom odvahy a statočnosti. V týchto vzťahoch a súvislostiach sa uberal aj vývoj poľovníctva a zbraní. História nám zaznamenala, že do 16. storočia boli zbrane bojovníkov aj zbraňami poľovníkov.
V prezentovaní vývoja „poľovníckych nožov“, treba uviesť, že poľovnícke nože sú len špička vývoja „čepeľových chladných zbraní s rukoväťou“ , ktoré sú súčasťou vývoja chladných zbraní a po vzniku palných zbraní aj súčasťou vývoja všetkých zbraní. Našou sledovanou kategóriou teda bude vývoj „čepeľových chladných zbraní s rukoväťou“ až po poľovnícke nože a to v dvoch smeroch. Prvým smerom budú aspekty ich vývoja, druhým zdrojom poznatkov o vývoji bude „odpočet“ - výskyt čepeľových chladných zbraní s rukoväťou, aké nám história z ich vývoja zanechala. Prehľad o tom nám poskytujú zbierky múzeí, ústavov, jednotlivcov, odborné prehľady a publikácie.
O aspektoch, resp. faktoroch vývoja čepeľových chladných zbraní s rukoväťou môžem jednoznačne uviesť, že v ňom dominuje prvý a primárny faktor - „účel“ (ich použitie). Mieru naplnenia „účelu“ vymedzuje druhý faktor - technické podmienky (možnosti) doby. Obidva faktory sa vyvíjajú v rámci tretieho faktora, ktorý tvorí historické prostredie a vplyvy, resp. komplexná všeobecná história.
Čepeľové chladné zbrane s rukoväťou sú „technické“ výrobky, ktorých technická úroveň je v širších súvislostiach záverečnou fázou výrobného reťazca, od baníctva - ťažby rúd, hutníctva - ich spracovanie na kovy, výrobu zbraní, nožiarstva všeobecne až po poľovnícke nože. Uvedený reťazec tvorí „technické podmienky doby“. Miera splnenia požiadaviek účelu (použitia) poľovníckych nožov v poľovníctve je na nožoch realizovaná prispôsobovaním technických prvkov - rozmerov, tvarov, vyhotovenia a poskytovaním kvalitných materiálov čepelí.
Na formovanie „účelu“ i „technických podmienok doby“ svojim vplyvom pôsobí historické prostredie. V ňom obidva faktory vznikajú a realizujú sa. Historické prostredietvoria historické podmienky a vplyvy doby ako súčasť „všeobecnej histórie“ krajiny, rôzne „v čase i priestore“.Historické podmienky
sú prepojením rôznych prvkov a vplyvov, ktoré priamo, nepriamo, významnejšie i menej významne pôsobia na ich vytvárania a formovanie, rôzne v rôznych krajinách, v storočiach i rokoch.
Vo všeobecnosti vývoj všetkých čepeľových chladných zbraní s rukoväťou môžeme uviesť v kvalitatívnych stupňoch „účelu“. V prvom stupni klasifikácie „účelu“ vývoj stimulovali základné spôsobilostí čepeľových chladných zbraní s rukoväťou“ - rezať, bodať a sekať. Vznikli tak DRUHY čepeľových chladných zbraní s rukoväťou: meče, tesáky, bodáky (po používaní palných zbraní - „predoviek“), dýky a nože.
Druhou rovinou, druhým kvalitatívnym stupňom klasifikácie „účelu“ bolo prispôsobovanie jednotlivých druhov čepeľových chladných zbraní s rukoväťou špecifickým odborovým požiadavkám, ako je vojenstvo, poľovníctvo, poľnohospodárstvo, remeselníctvo a pod. Tretí stupeň klasifikácie vývoja „účelu“ sa týka vykonania špecifických úkonov až operácií v rámci odborových prác. (Špecializované nože).
Aplikácia vývoja v poľovníctve je „účel“ v prvom stupni klasifikácie formulovaný ako vykonanie všeobecných základných činností (rezať, bodať i sekať) a následne vznik druhov čepeľových chladných zbraní s rukoväťou“. V druhom stupni klasifikácie „účelu“ je to vykonanie špecifických odborových- poľovníckych prác a vznik poľovníckych čepeľových chladných zbraní s rukoväťou“: poľovníckych mečov, poľovníckych tesákov, poľovníckych bodákov (predovky), poľovníckych dýk a poľovníckych nožov.
V treťom stupni klasifikácie „účelu“ je účel formulovaný ako vykonanie špecifických úkonov a operáciív rámci odborových - poľovníckych prác. Takýmto špecifickým úkonom je v poľovníctve sťahovanie kože, usmrtenie úlovku opereného dravca, špecifickou operáciou prerezanie panvového spoja „zámky“ raticovej zveri, vybratie - „vyháčikovanie“ vnútorností pernatej zveri a pod.
Poľovnícke práce s použitímčepeľových chladných zbraní s rukoväťou v histórii poznáme :
A. Usmrtenie zveri, B. Ošetrenie zveri (vyvrhnutie), C. Spracovanie zveri (stiahnutie kože a štvrtenie).
V histórii poľovníctva sa na konečné usmrtenie poranenej (i uštvanej) raticovej zveri „bodnutím do „krajiny srdečnej“ (na komoru) používali poľovnícke tesáky, poľovnícke dýky, poľovnícke bodáky „zátkové špundbajonety“ - v počiatkoch pušiek „predoviek“. (Poľovnícke meče boli skôr len honorom).
Usmrtenie zveri bodnutím „za väzy“ bolo súčasťou Alpskej tradície a používanie poľovníckeho noža záražca - „zaväzáka“. (Stredoeurópska poľovnícka kultúra sa formovala v Alpských krajinách).
V 20. storočí používanie čepeľových chladných zbraní s rukoväťou zákonnou úpravou (bezpečnosť) skončilo. V poľovníctve zostali z druhov len „poľovnícke nože“ v novej klasifikácii účelu - „univerzálnepoľovnícke nože“ s pevnou čepeľou, špecializované poľovnícke nože (skinneri a sokoliarske nože „zaperáky“), zatváracie poľovnícke nože „na raticovú zver“ ( s poľovníckymi nástrojmi pílkou na kosť a s „páračikom“ a zatváracie poľovnícke nože „na pernatú zver“ (s tupým háčikom na vnútornosti pernatej a vyťahovačom zaseknutých brokových nábojov ).
V 20. storočí sa vývoj poľovníckych nožov uberal cestou zvyšovania „účelnosti“ univerzálneho poľovníckeho noža s pevnou čepeľou. Viedlo to k vzniku účelových prvkov noža s pevnou čepeľou (pílka na kosť, ostrý háčik na kožu a ozubené ostrie „žraločie zuby“ na účinné rezanie a na rezanie náročných materiálov), ako súčasť noža. Vznikli aj „účelové doplnky“ (ocieľka, brúska, pilník, malý nožík a pod.) ako účelový doplnok spravidla v puzdierku na hlavnom puzdre noža . Toľko k aspektom vývoja.
Druhým aspektom prezentovania vývoja poľovníckych čepeľových chladných zbraní s rukoväťou je „odpočet“, resp. výskyt, aký nám história ich vývoja zanechala v zbierkach múzeí, ústavov a jednotlivcov. Tu bolo potrebné orientovať sa na krajinu, ktorá v histórii vývoja zbraní bola pre strednú Európu lídrom. Takouto dominantnou krajinou v histórii vývoja a výroby chladných zbraní a v nožiarstve je Nemecko. Z osobitných publikácií, ktoré poskytujú prehľad o druhoch chladných zbraní aj o historických poľovníckych nožoch a chladných čepeľových zbraniach s rukoväťou je publikácia „EUROPÄISCEHE HIEB - UND STICHWAFFEN“ autorov Heinricha Müllera a Hartmuta Köllinga, ako podrobný prehľad zo zbierok zbraní nemeckých múzeí, ako uvádzajú autori : „ktoré sa podieľali na nemeckej histórii“. A nielen nemeckej, ale sú určujúce aj v histórii vývoja čepeľových chladných zbraní s rukoväťou v strednej Európe.
Z hľadiska vplyvov na vývoj chladných zbraní a nožiarstva mali v histórii strednej Európy prvoradý vplyv Kelti. Po nich germánske kmene, Kvádi, Franská ríša a Nemecko, predovšetkým mesto Solingen.
5. - 10. storočie. Prvou zmienkou o noži, ktorý používali bojovníci i poľovníci je nôž scramasax. Vo vývojových štádiách sa používal až do 10. storočia. Je to vlastne línia vývoja tesákov.
V 8. storočí sa na Slovensku používajú nože „s volútkami“, nálezy na severovýchode Slovenska.
V 11. storočí vývoj nadviazal na scramasax, vznikol univerzálny tesák, takmer s rovnakými prvkami ako scramasax. (Podľa Ing. Z. Faktora scramasax - univerzálny nôž na všetky príležitosti).
V 12.- 15. storočí v čase rytierov a križiackych výprav dominovala dýka. Bola „zbraňou krajnej núdze“ bojovníkov i poľovníkov. Vzniklo množstvo vyhotovení a tvarov, s názvami podľa pôvodu i vyhotovenia.
V 14. storočí vznikol „univerzálny poľovnícky tesák“, ktorý z dýk prevzal výraznú priečku a stredový hrot . Univerzálny poľovnícky tesák“ bol skôr vo výzbroji profesionálnych lovcov. Z dominancie účelu „zbrane“ (tesák, dýka) rástol aj účel nástroja v rámci „univerzálnosti poľovníckej zbrane i nástroja“.
V 16. storočí vzniká „poľovnícka súprava“ „trousse de chasse“, alebo „praxe“ s tesákom - sekáčom, vidličkou, nožíkom a hrotom - „špikovacím špízom“.
V 16. storočí sa aj v poľovníctve začínajú používať palné zbrane nabíjané ústim hlavne -„predovky“. Vývoj chladných zbraní armády sa oddeľuje od vývoja poľovníckych nožov. V Alpských krajinách, predovšetkým v Rakúsku sa v nadväznosti na poľovnícke kapitulárie Karola Veľkého a svätohubertskú tradíciu začína formovať stredoeurópska poľovnícka kultúraa poľovnícke tradície. Presadzuje sa úcta k prírode, k živej i ulovenej zveri, starostlivosť o zver v čase núdze i čase vývinu a rodenia mláďat. Formujú sa poľovnícke zvyky, oblečenie, výrobky z parožia, poľovnícke nože.
Koncom 17. storočia v čase parforsných poľovačiek - „štvaníc zveri“ vzniká poľovnícky tesák barokový s štíhlou čepeľou do 500 mm, s priečkou, priečkovým listom - „mušľou“ na záraz uštvanej zveri.
V 17. storočí (1672) vzniká v Nemecku zatvárací nôž s perom. Do 19. storočia sa formuje zatvárací nôž s nosným kovaním, s predným i zadným kovaním rukoväte, vyvíjajú sa rôzne vyhotovenia poistiek, ktoré zabezpečujú čepeľ noža v otvorenej i zatvorenej polohe.
V 18. storočí sa používa poľovnícky tesák „plaute“ . Vznikol z švajčiarskej šable „plute“. V tvare a vyhotovení ako poľovnícky tesák barokový, len nemá rovnú, ale prehnutú čepeľ.
V 19. storočí je už na vrchole vývoja formovanie Alpskej tradície poľovníckeho noža záražca - „zaväzáka“. V rámci Alpských spolkových krajín vzniká záražec - „zaväzák“ štajerský, tirolský a rakúsky.Každý z nichmá silnú klinovú čepeľ a vlastné špecifiká, z nich „tirolský“ má pílku na chrbte.
V 19. storočí vznikajú zatváracie nože s nástrojmi sklopnými do rukoväte. S nosným kovaním sa používajú poistky pružná chrbtová opora a západková poistka s tlačidlom.
V druhej polovici 19. storočia vznikajú zatváracie poľovnícke nože „na raticovú zver“ s poľovníckymi nástrojmi pílkou na kosť a s „páračikom“ na kožu, zatváracie poľovnícke nože „na pernatú zver“ s poľovníckymi nástrojmi tupým háčikom na vyberanie vnútorností pernatej zveri a na vyberanie zaseknutých brokových nábojov.
V druhej polovici 19. storočia následne na zatváracie nože vývoj poskytol „skladacie poľovnícke tesáky“, alebo „predlžovacie nože“ , (dlhá čepeľ po sklopení do rukoväte je dlhšia ako rukoväť), „kombinované“ poľovnícke nože, keď nôž s pevnou čepeľou má v rukoväti poľovnícke nástroje, ako zatvárací poľovnícky nôž a pre úplnosť aj „vyskakovacie poľovnícke nože“.
V 20. storočí končí používanie čepeľových chladných zbraní s rukoväťou. Z tesákov sa na ceremoniálne účely používa už len poľovnícky tesák barokový.
V 20. storočí vzniká nová koncepcia „noža s nepevnou - pohyblivou čepeľou“- multitool, alebo „súbor nástrojov“ aj poľovníckych, keď nositeľom sklopných nástrojov nie je rukoväť, ako u zatváracieho noža, ale ramená kombinovaných kliešti. Nástroje sú zabezpečené poistkou - s pružnou chrbtovou oporou.
V 20. storočí s využitím dávnejších technických riešení je poľovnícky nôž s pevnou čepeľou , hľadiska účelu - použitia klasifikovaný ako univerzálny poľovnícky nôž a v rámci zvyšovania „účelnosti“ vznikajú ako súčasť noža na chrbte čepele:účelové prvky (pílka na kosť, ostrý háčik na kožu a ozubené ostrie „žraločie zuby“) a účelové doplnky (brúska, pilník, malý nožík).
V 20. storočí nové technické riešenia poskytujú množstvo doplňujúcich technických riešení. Jedným z nich sú zatváracie nože so západkovými poistkami na všetky nástroje.
Vývoj poľovníctva nielen na Slovensku sa bude vždy odvíjať predovšetkým od prírodných podmienok, právo poľovať bude odvodené od vlastníctva pôdy a poľovníctvo bude stále ovplyvňovať vývoj zbraní. Všetky aspekty vývoja poľovníctva budú upravovať právne normy a opatrenia.Neoddeliteľnou súčasťou výkonu poľovníctva však vždy budú poľovnícke nože.